Cesta 29. 7. - 30. 7. Prvé 4 týždne leta sme všetci boli chorí žiadna veľká cesta už v pláne nebola. Dlhší čas som mal vo výhľade cestu na Korziku. Stráviť celé učiteľské leto na Korzike mi prišlo ako plytvanie časom. Teraz, toto krátke leto je zrazu Korzika ideálnym riešením.

29. 7. sme O 19:00 sadli do auta, nastavili cieľ cesty Livorno osobný prístav a išlo sa. Cesta klasika, deti spali ja som išiel. 
Ráno, 30. 7. na 8:30 sme dokonca stihli kúpiť lístky na trajekt (one way 160e/dodávka a 5 ľudí, dieťa do 8r. zľava). Ako posledné auto sme sa votreli do predposledného miesta na trajekte. Vráta sa zavreli a išlo sa. Teda nešlo sa... My máme hodinky, oni majú čas. Cesta do Bastie aj s hodinovým čakaním, kedy konečne vyštartujeme, trvala 5 hodín.

Prvé dve noci sme prečkali v kempe Damian, neďaleko Bastie. Tam som dospal cestu, deti mali piesoček a vodičku. 
Prečo je Korzika divočinou? Celé storočia si na korziku robili zálusk Gréci Rimania (žiadne koloseum ani akropolu tu nezanechali) Bojovali o ňu Janovčania s Pisanmi. Maurovia ju dobíjali cele storočia - pre to majú v znaku odrezanú čiernu hlavu maura. Aby sme si nepripadali príliš civilizovaní a nepohoršovali sa nad vtedajším riešením miestnej imigrácie, aj rod Swarzenbergov má v znaku odrezanú hlavu turka. Korziku úplne nikto neovládol a dokonca keď korzika vyhlásila vlastnú republiku, tak šikovní janovčania ju "predali" Francúzom. Korzikou "splatili" svoje dlhy. To na talianoch fakt obdivujem. Variť nevedia, (Pizza ani cestoviny nepovažujem za varenie) ale všade na svete majú reštaurácie. Obchodné vzťahy sú pernamentne na pokraji krachu ale všade po svete majú svoje podniky. Svetu dali módu, umenie a dizajn. Dokonca svoje dlhy platia niečim, čo im nepatrí. Obdivujem.
Teda späť ku korzike. Na domoch je občas nápis Korsica est non France. Existuje jazyk podobný tliančine Korzičtina a majú pomerne vysokú mieru samostatnosti od Francúzskej administratívy. Korzika má najvyšší vrch 2700mnm, (je vyšší ako náš Gerlach), v horách často prší, a hory sú skalnaté bez nerastných surovín. Pobrežie je skalisté občas doplnené pieskovou plážou. Počet obyvaťeľov 200tis, rozloha 8tis/km2. Svoju nezávislosť prejavujú ignorovaním platobných kariet a niektorí skúšajú na vás hovoriť korzicky. To zatiaľ platí pre severnú časť.

Šmuhy, ktoré vidíte na fotografiách sú špiny na senzore. Tento foťák beriem na dovolenky a 3x som ho už utopil, párkrát mi spadol na kamenný chodník. (A7i) 

1. 8. - 3. 8. Severný cíp Korziky. Z Bastie sme to ťahali kľukatými cestami na samotný sever. Pobrežie sa pomaly zmenilo na územie nikoho. Pár áut dobrodruhov a na špici akásy komunita Ezra, ktorá nerada karavány a kemperov. V mestečku Tolare sme stravili pár hodín pri teplej vode a plytkej kamienkovej pláži. Keďže široko daleko nebol kemp a len jediné na slnku umiestnené parkovisko pre kemperov, potiahli sme do najbližšieho kempu na pláži. Do Camping A Stella, prevádzkovaný miestnými Korzičanmi. Hotovosť, ktorú máme nám postačí na tri dni (45e/deň) Vzali sme fakt málo veď digitálna doba. Kempovali sme priamo na pláži, čo nám vyhovuje. Svoje kajaky a paddleboard nemusíme ťahať stovky metrov k pláži. Deti hneď ako vstanú idú samé na pláž. V tomto kempe sa západy slnka stali kultúrnou udalosťou. Jediná nevýhoda kempu sú kopy morskej trávy na pláži. Niektoré deti to videli ako príležitosť na riasovu guľovačku. Riasy sú chránené a je zakázané ich odpratávať.

4.8. 2024 Ráno sme opustili kemping A Stella. Cieľom bolo potiahnuť čo najviac dole na Ajjacio a cestou hľadať ďalši kemping na pláži. Ten vyhovuje nášmu štýlu. Žiaľ taký kemp sme síce našli alebo bol plný. Bežné kempy majú na niekoľko sto metrovej ceste na pláž prekážku miestnu železnicu, alebo sú v horách a majú názov ako panorama a podobne.
Prešli sme si mesto Saint Florent, mestečko plné turistov s dvoma námestiami jedno bolo doslova milučké, s prístavom, a netypickou katedrálou  na francúzske pomery nebola odsvätená, takže sme tam stihli nedeľnú omšu.

Po nákupe sme sledovali smer na juh. Kľukaté cesty obchádzajú nehostinný kus krajiny Desert des Agriate. Na pobreží sú údajne krásne pláže ale jediný prístup je offroadom, terénnym bicyklom alebo loďou, ktorú si môžete objednat v Saint Florent. Pri cestách nie len na Korzike ale v celom Francúzsku je vybudované veľké množstvo odpočvadiel. Sú to akésy výčnelky z cesty, pokryté kamením alebo pôdou, bez vybavenia. Často poskytujú dokonalé výhľady a niektoré su tak Veľké, že aj zúfalý šofér ťahajúci obytný prvíves dokáže na nich zaparkovať a oddychovať celú noc. Popri ciest sú malé reštaurácie, ktoré môžete využiť pokiaľ ste už nespadli do turistických pascí v centre mestečiek.

Dorazili sme do mesta L´lle Rousse. Kempy za vlakom kilometer od pláže, preplnené. Mesto je typickou pascou na turistov plné hotelov, s troma ulicami kde si kúpite tie plastové suveníry, tričká s nápaditými nápismi, námestím kde sa dá najesť, preplnenou plážou s plytou vodou, večernými diskotékami, prístav pre 1 veľký trajekt z Janova a Marseille. Mesto bolo ale tak malé, že turistický účel z neho kričal. Vláčik pre turistov, taký ako behá aj po Bratislave, im vyložene nemal čo ukázať. Pardón vedľa prístavu za skladmi sa z mora týčili tri veľké červené skaly, na ktorých bolo patrné, že ťažba červeného kameňa skončila v poslednej chvíli, aby sme ešte mali čo turistom ukázať... z toho vláčika.

Deti síce túžili po pláži, ale išli sme ďalej do mesta Clavi. Kempy pri pláži niesú teda kem Dolce Vita, stojí za železnicou pri pláži. bol však plný. Chceli sme už vziť akýkoľvek iný a okamžite vyvenčiť deti n pláži v piesočku a vodičke. Väčšina ale mala bazén a za ten sa pripláca. Naša skromná zostava tak zaplatí minimálne 80e. Našli sme teda niečo dvojhviezdičkové s posledným voľným miestom pri parkovisku, vybalili bicykle a hajde na pláž vzdialenú 1km. Na bicykli taká vzdialenosť nič neznamená. Okúpané deti som zlomil na prechádzku mestom. Pokiaľ niekto má rád mestské dovolenky s normálnymi obchodmi, serióznymi reštauráciami a autenticky vyzerajúcimi uličkami, nočným životom, Calvi je to správne miesto. Večer sme sa vrátili o 23:00. Deti boli mŕtve ale šťastné.

7. 8. 2024 Calvi sme opustili skoro ráno cez Calanques di Piana, mestečko Porto pohorie Park naturel Di Corsa smerom na Ajaccio. V národnom parku sme našli fantastické miesto na oddych uprostred hôr LINK. Francúzsky prístup k cestovanie tu ale dal vzniknúť množstvu väčších či menších odpočívadiel. (Nie ako v Taliansku kde je vôbec problém zastaviť aj keď je šofér vyložene unavený.) Dali sme si obed, podronoval som a išlo sa dalej. Na Ajaccio som sa tešil, pretože malé korzické mestečká boli vyložene milé. Čakal som ako sa korzicka milota podpíše do hlavného mesta Korziky. Ešte pridám par fotiel pohoria Calanques.

8. 8. 2024  Mesto Ajaccio. Rodné mesto Napoleóna B. Tam sme žiadne normálne ubytovanie nenašli. Mesto má výrazný talianský ráz, aspoň čo sa týka umiestnenia dialničného čreva rovno na mieste, kde by normálny francúz postavil rozkošné hotelíky a pláže. Mesto sme si prešli na bicykloch ubytovaní sme boli asi 2 km od centra. Podľa môjho názoru mesto bolo také uťahané utrápené upotené bez pešej zóny alebo akejkoľvek zóny na prechádzku kúpanie a oddych. Všade jazdili autá, rad na trajekt sa hadil cez možno najkrajšie námestie piazza Fosch.  Jediný francúzsky prínos sa pretravil do dlhého cyklochodníka popri mori. Samotný názov Ajaccio je odvodený od slovného spojenia dobré kotvisko a preto sú namiesto pláži nekonečné prístavy. Pri plážach, ktoré sme našli, ústia odpadové rúry. Ble. Utelaki sme kade ľahšie smerom na juh. 

Vybral som teda krajšie fotky a veľa škaredych veci som nefotil, ale toto mesto nepovažujem za ideál dovolenkára dokonca tu mali paneláky, ale krajšie ako máme my v Petržalke.

9. 8. 2024 sme pokračovali na juh cestou T40 cez pohorie Punta di Rimounduli k mestu Porto Polo nedaleko mesta Propriano. Červené kamenné vrchy s riedkym borovicovým lesom mi vzdialene pripomenuli európsku verziu amerického parku Kings Canyon. 

10. 8. 2024 Splnený cieľ teplé more a piesoček. Stále mesto Porto Polo. Rozkošné ubytovanie hneď pri mori vo drobných vilách. Tam nebývame. Bývame priamo na pláži. Ale pokiaľ by sme chceli ísť na Korziku už presne viem kde by som zakotvil na týždeň lenivej dovolenky. My sme v kempe U Casseddu Porti Podu. Veľa názvov sa tu volá že u niečoho. Plníme cieľ a piesočkujeme plávame a oddychujeme priamo na pláži bez výhľadu na kohokoľvek z kempu. Miesto č1 je síce priamo na slnku ale sme vybavení aj na túto možnosť.

Korzika a to pravé more dnes večer skončí. Rozmýšľam či zvyšné dni napísať doma v pohode, alebo teraz sediac na streche trajektu. Napriek únave je lepšie písať teraz. Možno budem viac autentický ako doma v pohodlí, keď už nebude jasné či sme túto cestu naozaj zažili alebo je to len blednúca spomienka. 
13.8.2024 Posledný večer v kempe u Cassedu, sadli sme si do miestnej reštaurácie, ochutnali teliatko, francúzske fašírky, miestu pizzu a žiaľ ryby dnes nemali. K tomu pre dospelých Picchet bieleho vína. Kyslé pardon suché - mineralizované, ale dobre vychladené. Tento kemp bol skvelý také parkovanie priamo na pláži je fakt skvelá vec. 
14.8.2024 Odchádzame, smer úplne na juh, na mesto Bonifacio. Pokiaľ by sme boli o pár desiatok centimetrov dlhší ani by sme nezaparkovali. Kvôli nám aj tak dvíhali nejakú železnú rampu, karavanisti a budkáči by si museli na hranice mesta dôjsť pešo. Mesto vybudované pirátmi a obchodníkmi na bielom, eróziou ohlodanom kameni vyzeralo fantasticky. Prístav schovaný za vysokou skalou na ktorej sa týčilo starobilé centrum. Úzke uličky chladili, tenké vysoké domy so strmými úzkymi schodišťami páchli čerstvou pizzou a stuchlinou. Jedno prespanie by nás v centre stálo minimálne 500e. Na more pred mestom kotvila stometrová jachta Georga Lucasa.  Možno keby sme zostali na večer stretli by sme ho na večernej prechádzke. Po troch hodinách sme išli dalej. George o nás nevie ale my vieme o ňom. To je asi princíp života hviezd.  

Pokračujeme po východnom pobreží Korziky smerom na sever a hľadáme, čo nájdeme. Zúfalé mestečká na tomto pobreží boli preplnené turistami, všetky spojené jedinou slušnou cestou. Pred každým z mestečiek bola aspoň polhodinová zápcha. Turisti bývajú v mestečku, cez deň musia cestovať na pláž, vytvoria rannú zápchu, a večer vytvoria večernú zápchu, aby sa následne, na noc, valili do uličiek s picériami a stánkami s tretkami, diskotékami a nočnými klubmi. Muži sa oblečú do bielych košieľ a dievčatá a ženy sa oblečú do bielych šiat. Krásne oblečení ľudia vyrážajúci do nočného života boli pravidlom, či opúšťali niekoľko miliónovú jachtu, hotelovú izbu, alebo stan zakempený vedľa nášho auta. Ten, kto vyhľadáva presne taký tip dovolenky bude na správnom mieste. Podvečer po 2 hodinách strávených v zápchach a jeden hodine regulárneho cestovania sme dosiahli náš cieľ. Korzické hory. Počas našich dovoleniek sme si všimli, že váľanie sa pri mori na krásnej pláži je veľmi dôležité ale je celkom uspokojivé pozrieť sa aj do hôr. Zamierili sme do bývalého hlavného mesta Corte pod vrcholom druhej najvyššej hory Monte Rotondo. Prišli sme hrozne neskoro a zapadli sme do druhého kempu. To bola chyba. V tejto lokalite je pekný kemp Tuani, umiestnený v lese pri potoku, ktorý vytvoril roskošné údolie Restonica.

15.8.2024 Skoro ráno opúšťame vlhký a podľa mňa špinavý kemp v meste Corte a smerujeme do údolia Restonica. Do údolia je vjazd povolený len obmedzene a zastavila nás: zákazová značka, miestny ochranár na aute, hliadka dobrovoľníkov, ktorá nám vysvetlila, že lítok na autobus smerom ďalej do údolia sa dá kúpiť len cez internet (tu net nefunguje pre to majú vlastnú wifi, ktorá v mobile vyhási poplach a mobil sa zľakne a prestane fungovať), a zastavila nás aj miestna krava, s teliatkom, ktorá sa uhne len miestnemu autobusu a miestnemu ochranárovi. Defacto ani náhodou sme nedokázali našim autom prekĺznuť. Čo táto eskadra nečakala, že vybalíme bicykle z decathlonu a vyberieme sa priamo smerom do kopca po okraji údolia. Moja skladačka za 200 euro bez prevodov vzbudila u dobrovoľníkov záujem, (ložisko pri pedaloch sa predviedlo začalo chrupkať).

Bolo to neuveriteľné ale na obyčajných bicykloch sme sa dostali 3 kilometre do údolia, celý čas do kopca. Obiehal nás len občasný miestny autobus, ktorý jazdil skoro vždy prázdny. Serpentínovou cestičkou sme míňali hliadky miestnych kráv, ktoré sa tu všade pasú nadivoko. Zaujímalo by ma, či kupovanie lístkov na lokálny bus cez internet vymyslel Talian alebo Francúz, alebo zlomyseľný Nemec. Každú zátačku sa ukazovali nádherné výhľady, prastaré borovice medzi ktorými si hľadali miesto na svete mladé sýto zelené borovičky na dne údolia biele balvany medzi nimi čistý potok. To všetko skoro bez ľudí.
Po troch kilometroch sme skončili. Most cez rieku spadol možno pred rokom možno pred piatimi a nikto ho neopravil. Pokiaľ by sme mali celý deň čas, obišli by sme spadnutý most, vyšplhali strmé koryto potoka, ktorý v tomto čase nie je príliš rozvodnený a pokračujeme po ceste v našich súkromných horách. Podľa nájdeného odkazu na lístku pod kameňom, ďalej šli len českí turisti. Po siedmych kilometroch by nás čakalo úchvatné vysokohorské prostredie dve krásne plesá a nádherná akoby umelcom usporiadaná divočina bez turistov. Na tento výlet si treba vyčleniť minimálne 1 deň prípadne dva dni na bajkoch a schovaný malý stan v batohu (stanovanie je tu všade zakázané ale našinec o zákazoch vie svoje). Škoda že sa už ponáhľame v sobotu na trajekt. Riskli by sme to. Asi.
Pri moste som natáčal dronom, najedli sme sa a prichádzajúca búrka nás začala hnať späť k autu na začiatku údolia. Zaslúžená cesta dole kopcom na bajkoch, sa kľukatí nad zrázom a potokom. No paráda. Búrka nás nechytila. V aute opúšťame upršané údolie Restonica a vieme že tu máme rest jedného parádneho výletu. Snáď ten most neopravia tak skoro, možno na budúce.